Po tzv. zamatovej revolúcii v r. 1989 došlo v našej spoločnosti nielen k zmene spoločenského zriadenia a túžobne dlho očakávanej renesancii demokracie a ob­čianskych slobôd, ale aj k nepochybne výraznej pre­mene prostredia okolo nás a celej spoločnosti, ktorej uznávanými atribútmi sa stala individualita, samo­statnosť, zodpovednosť a napokon aj snaha odlišovať sa.

Avšak jedna skutočnosť určite spája všetkých ľudí bez ohľadu na akékoľvek rozdielnosti, a to skutočnosť, že sme sa narodili. Nie je však možné s takou istou určitosťou tvrdiť, že sa všetci narodili z manželstva svojich biologických rodičov, vyrastali v úplnej rodine a už vôbec sa nedá predpokladať, že každý dostal rovnakú a kvalitnú výchovu a možnosť všestranného a harmonického rozvoja osobnosti v období detského veku v rodinnom prostredí v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia.

Udalosťou, ktorá sa v našej spoločnosti stala nielen úplne bežnou záležitosťou, ale ktorá môže výrazne negatívne ovplyvniť kvalitu výchovy a harmonického rozvoja osobnosti maloletého dieťaťa, je rozvod.

Ak sa manželia mienia rozviesť, majú pred sebou množstvo rozhodnutí. Najdôležitejšie z nich a často aj najbolestivejšie sa dotýkajú detí. Pretože vo väčšine prípadov ide o rodičov, ktorí svoje deti milujú, mohli by sme predpokladať, že riešenie takých závažných otázok, ako kto prevezme deti do osobnej starostlivosti alebo kde by mali deti žiť, bude väčšina rozvádzajúcich sa rodičov ťažko prežívať a že budú starostlivo zva­žovať všetky možné alternatívy a ich vplyv na svoje deti a na nich samých.

Aj keď to môže znieť prekvapivo, opak je pravdou. Väčšina rozvádzajúcich sa dvojíc strávi menej času a energie pri rozhodovaní, kto sa bude starať o deti, ako pri rozhodovaní, komu bude patriť ktorý nábytok a ktoré knihy. Aj keď maloleté dieťa nie je nijako možné chrániť pred rozvodom manželstva jeho rodičov, je potrebné chrániť ho v súvislosti s rozvodom.

Pokiaľ sa rozvádzajú manželia, ktorí majú maloleté deti, je podľa ustanovenia 113 ods. 1 OSP s konaním o rozvode manželstva spojené konanie o úprave po­merov manželov k maloletým deťom z ich manželstva v čase po rozvode. Súd koná v týchto spojených ve­ciach obligatórne zo zákona, aj keby to účastníci konania sami nenavrhli, pretože nemožno rozhodnúť len o vzájomných vzťahoch medzi manželmi bez úpravy vzájomných vzťahov k ich spoločným maloletým deťom v čase po rozvode manželstva. V spojenom konaní je maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom podľa ustanovenia § 31 ZR, ktorého mu ustanoví súd. Ak majú rodičia viac maloletých detí, v tomto konaní je možné im ustanoviť toho istého kolízneho opatrovníka.

Podľa ustanovení Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým súd rozvádza manželstvo rodičov maloletých detí, upraví výkon ich práv k maloletým deťom na čas po rozvode tak, že určí najmä:

•    komu maloleté dieťa zverí do osobnej sta­rostli­vosti,
•    kto bude maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok,
•    ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu,
•    úpravu styku rodiča, respektíve oboch rodičov s maloletým dieťaťom, prípadne aj ďalších blízkych osôb,
•    úpravu ďalších práv a povinností rodičov k ma­loletým deťom, ak to budú vyžadovať okolnosti daného prípadu a ak to bude vyžadovať záujem maloletých detí.

Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 ZR rozhodnutie súdu môžu rodičia nahradiť dohodou rodičov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností vrátane ich dohody o výške výživného. Táto dohoda však nemá povahu súdneho zmieru, a preto sa nemožno domáhať zrušenia rozhodnutia o jej schválení podľa ustanovenia § 99 ods. 3 OSP.

Súd vždy (tak pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností, ako aj pri schvaľovaní dohody rodičov) musí prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby v rodine ako celku, na vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia. Pri posudzovaní konkrétneho prípadu však môžu prísť do úvahy aj ďalšie okolnosti, ktoré sú významné z hľadiska záujmu maloletého dieťaťa, a to napríklad možnosť a potreba rozvíjania jeho mimoriadnych jazykových schopností alebo osobitného športového či umeleckého nadania. Dohoda rodičov musí byť schválená súdom, a to z dôvodu jej vykonateľnosti.

Rodičia, ktorí sa dohodnú o tom, komu z nich bude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, začí­najú svoj život po rozvode so zreteľnou výhodou, ktorú môžu darovať svojim deťom. V takejto situácii je oveľa pravdepodobnejšie, že sa rodičia budú pri rozhodovaní o deťoch a o ich výchove vzájomne podporovať. Rodič, ktorému je dieťa zverené na základe dohody, sa spravidla cíti istejší a lepšie pripravený na úlohu rodiča – samoživiteľa. Rodič, ktorému sú deti zverené, pretože tak rozhodol niekto iný, je na túto novú životnú situáciu pripravený nepomerne horšie. A navyše takúto zodpovednosť, ktorú ani nechcel, ani o ňu nežiadal, môže prijímať s veľkou nechuťou. Rovnako rodič, ako aj deti budú mať v takej situácii veľké problémy.

Ak sa však rodičia nedohodnú a začnú viesť boj o zverenie maloletého dieťaťa, je to horšie, ako keď sa jeden rodič jednostranne rozhodne ponechať deti tomu druhému. Z psychologického hľadiska zrejme neexistuje horší spôsob, ako rozhodnúť o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti.

Byť svedkom psychickej deformácie detí, ktorých rodičia vystupňovali súdne boje o ich zverenie, je určite veľmi skľučujúcou skutočnosťou pre všetkých, ktorí prichádzajú s takýmito deťmi do kontaktu. Deťom sa zhorší školský prospech, agresívne správanie sa pre nich stáva bežnou záležitosťou, čím odháňajú svojich priateľov, objavujú sa poruchy spánku, chronické na­pätie a nespokojnosť. Bojujúci rodičia sú takí posadnutí predkladaním dôkazov o svojich rodičovských kva­litách, že si vôbec nepovšimnú utrpenie svojich detí. A ak náhodou áno, potom prvým impulzom nie je myšlienka, ako dieťaťu pomôcť, čo by rodič za normálnych okolností určite urobil, ale konzultácia s advokátom, či by sa prípadný problém alebo porucha dieťaťa nedal použiť ako munícia na súde. Niektorí rodičia nielen využívajú takéto problémy svojich detí, ale ich aj zámerne vyvolávajú a potom priam zneužívajú.

Pre čo najobjektívnejšie rozhodnutie súdu v súvis­losti so zverením maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov je potrebné, aby súd poznal aj názor dieťaťa, ak je schopné vzhľadom na svoj vek a celkovú duševnú vyspelosť svoj samostatný názor vyjadriť. Maloleté dieťa má nielen právo samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor na všetky veci, ktoré sa ho dotýkajú, ale jeho názoru sa musí venovať aj náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Podľa ustanovenia § 100 ods. 3 OSP názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.

Styk rodiča s dieťaťom po rozvode

Aj keď sa v konaní o rozvode manželstva vždy rozhodne o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov za zákonom usta­novených podmienok, zákon v záujme kontaktu dieťaťa s druhým rodičom a v záujme dosahu druhého rodiča na výchovné pôsobenie zakotvuje v ustanovení § 24 ods. 4 ZR právo na informovanie o maloletom dieťati. Podľa citovaného ustanovenia súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti dbá o to, aby bolo rešpektované právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a zároveň aj právo toho rodiča, ktorému nebude malo­leté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, pravidelne sa informovať o maloletom dieťati. Tieto pravidelné informácie o dieťati by mali obsahovať údaje o zdra­votnom stave dieťaťa, o školských výsledkov, záuj­-moch, aktivitách, ťažkostiach a podobne.

Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, sa môže práva na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati domáhať na súde. Súd v takom prípade, po posúdení skutkového stavu, ak je to odôvodnené, potvrdí povinnosť rodiča informovať druhého rodiča o podstatných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa.

Pokiaľ ide o úpravu styku s maloletým dieťaťom, ZR v ustanovení § 25 ods. 1 preferuje dohodu o styku rodičov s maloletým dieťaťom, pretože rodičia by mali najlepšie vedieť, ako si upraviť styk s maloletým dieťaťom. Ide zásadne o úpravu styku z maloletým dieťaťom toho z rodičov na čas po rozvode, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Právo stýkať sa s maloletým dieťaťom je nielen právom, ale aj povinnosťou rodiča. Možnosť rodičov dohodnúť sa o úprave styku s maloletým dieťaťom je časovo limitovaná, a to dobou pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa manželstvo rozvádza. Ak sa rodičia pred vyhlásením rozhodnutia o rozvode manželstva dohodnú, dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode.

Pokiaľ sa rodičia o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia o rozvode manželstva nedohodnú, podľa ustanovenia § 25 ods. 2 ZR súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode.

Pri rozhodovaní súdu o uvedenej otázke sú pre súd dôležité všetky okolnosti na strane maloletého dieťaťa, a to najmä zdravotný stav maloletého dieťaťa, jeho vek, vzťah k rodičovi, ktorý ho nemá v osobnej starostli­vosti, jeho denný režim, voľný čas, a rovnako aj okolnosti na strane rodičov, a to ich časové možnosti, ich vzťah k dieťaťu, finančné možnosti a podobne.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 3 ZR, ak to je v zá­ujme maloletého dieťaťa potrebné, súd v odôvodnených prípadoch styk maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo ho zakáže.

Obmedzením styku rodiča s maloletým dieťaťom

Obmedzením styku rodiča s maloletým dieťaťom rozumieme zúženie styku rodiča s dieťaťom, ktorý bol už súdom skôr určený alebo rodičmi dohodnutý, prípadne na aký by mal rodič zásadne právo, nebyť okolností, ktoré to vylučujú.

Zákazom styku rodičov s dieťaťom sa rodičovi celkom odoberá právo stýkať sa s dieťaťom, a to akýmkoľvek spôsobom.

Platná právna úprava, na rozdiel od predchádzajú­cej, novo formuluje predpoklad obmedzenia alebo zákazu styku s maloletým dieťaťom, ktorým je záujem dieťaťa. Nová právna úprava je všeobecnejšia a pokrýva už nielen zdravie dieťaťa, ale aj prípady rôznych nepriaznivých vplyvov ohrozujúcich mravnosť dieťaťa, jeho duševný vývoj a rôzne iné možné negatívne vplyvy rodiča na maloleté dieťa, čím sa zvyšuje ochrana maloletého dieťaťa.

Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, podľa ustanovenia § 25 ods. 5 ZR môže súd upraviť aj styk maloletého dieťaťa s blízkymi osobami. Cieľom tohto ustanovenia je, aby sa maloleté dieťa mohlo stýkať aj s osobami, ku ktorým má citový vzťah a ktoré priaznivo vplývajú na jeho celkový vývoj, pokiaľ by mu to nebolo umožnené.

Záver

V praxi sa často stávalo, že rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti na čas po rozvode, neumožňoval alebo zabraňoval druhému oprávnenému rodičovi styk s dieťaťom. Dôvody na takéto konanie mohli byť rôzne, a to napríklad aj tzv. pomsta bývalému manželovi. Rodičia často zaslepení hnevom navzájom voči sebe si možno ani neuvedomujú psychologické následky, ktoré spôsobujú obmedzovaním alebo neumožnením styku dieťaťa s druhým rodičom. Tieto zákazy alebo obmedzenia často viedli k únosu dieťaťa druhým rodičom, ktoré mohli dieťaťu spôsobiť následky hlbokého a trvalého charakteru.

Vzhľadom na uvedené zákonodarca reagoval na takéto prípady ustanovením § 25 ods. 4 ZR, podľa ktorého ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s malo­letým dieťaťom, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.

LITERATÚRA
1.    BAKALÁŘ, E.: Popouzení dítě proti druhému rodiči, pohled na motivy. Psychológia  a patopsychológia dieťaťa, XXI, 1986.
2.    PAVLOVSKÝ, P.: Soudní psychiatrie a psychologie. Praha: GRADA Publishing, a.s., 2004.
3.    SVOBODA, J., FICOVÁ, S.: Zákon o rodine. Komentár. Bratislava: EUROUNION, 2005.
4.    HRUŠÁKOVÁ, M.: Rodinné právo v aplikační praxi. Rozvod – Děti – Výživné. Praha: C. H. BECK, 2000.
5.    VLČEK, R., HRUBEŠOVÁ, Z.: Sociálnoprávna ochrana maloletých. Bratislava: EPOS, 2006.
6.    MAČKINOVÁ, M.: Postup pri poskytovaní alebo zabezpečovaní sociálnych služieb  pre občana.  Ošetrovateľský obzor, 2/2009.
7.    PADYŠÁKOVÁ, H.: Výchova k rodičovstvu. Bratislava: SZU, 2008, 108 s.
8.    VALLOVÁ, J., ONDRUŠOVÁ, Z.: Etika v zdravotníctve a význam etického kódexu zdravotníckeho pracovníka. Ošetrovateľský obzor, 5/2008.
9.    PADYŠÁKOVÁ, H.: Aká by mala byť výchova k rodičov­stvu? In: Prenatálne dieťa, roč. II, 2009, č. 1, s. 74 – 773.
10.    BELOHORSKÁ, I.: Úvod do problematiky reprodukčného zdravia rodiny po vstupe Slovenska do EÚ. In: Zborník prednášok zo seminára Reprodukčné zdravie. 2004.

Prof. JUDr. Robert Vlček, PhD., MPH,
Mgr. Marta Baričičová